Matulko_

Posledné roky v Slovenskej a hlavne v Českej kinematografii prevláda tematika nefunkčných medziľudských vzťahoch, nevere v manželstve, z nej vyplývajúcej nedôvere, opätovne plodiacej neveru. Keď sa tento fenomén začal objavovať vo filmoch našich dlhoročných bratov a susedov Čechov, zastával som názor, že aj keď sa jedná o nepríjemnú tému, ak sa chytí za správny koniec, môže byť výsledkom celkom slušný snímok. Ak je režisér šikovný, dokáže aj takúto nepríjemnú a žiaľ v bežnom živote všednú tému podať tak, že pozornejší divák musí uznať, že sa mu to podarilo. Časom sa táto problematika stala trendom, a väčšina filmov, ktoré sa dostávajú do kín už ani o ničom inom nehovoria. Všetky tie prípady manželskej nevery, rozpadávania rodín a kombinovaných súloží už tak nechutne doplňujú každodennú realitu, ktorú sa snažíme stráviť, že sa stávajú neúnosnými a filmy v ktorých figurujú aj sebelepší herci sa stávajú neúnosnými s nimi. Mnohé zo súčasných filmov už pôsobia dojmom, že v scenároch sú tieto motívy nasilu zdôrazňované, že ich pri natáčaní chce režisér zvýrazniť, aby ukľudnil diváka, ktorý si ich vo filme žiada. Skutočnosť je taká, že ľudia už sú presýtení.

Keď som spomínal to, že ak sa táto problematika chytí za správny koniec, môže diváka film naozaj osloviť, myslel som práve na Polčas rozpadu. Nemyslím si, že jedinou silnou stránkou filmu boli len herci. Je pravda, že ich zostavenie bolo skutočne vydarené, a predviedli vynikajúce hrané predstavenie, ale treba podotknúť, že jednotlivé postavy museli byť aj predtým na papieri dobre pripravené. Po technickej stránke scenáru ťažko dačo vytknúť, možno pár drobností čo sa týka nezrovnalosti času, ale aj tie je možné obhájiť. Práca s kamerou bola taktiež zvládnutá veľmi dobre. Doprovodná hudba bola z veľkej časti výborne vyberaná k daným scénam, podobne ako jednotlivé lokácie, kde sa film natáčal. Jediné, čoho by som trocha ubral boli scénky jednotlivých súloží, trocha menej v tých správnych scénach by bolo v tomto prípade viac.

Nemôžem povedať, že by som bol fanúšikom filmov, ktoré rozprávajú príbehy tak bežné, pre túto „modernú a pokrokovú dobu“ (áno toto pomenovanie bolo myslené ironicky), ale každý skúsenejší divák musí potvrdiť, že ak porovnáme Polčas rozpadu s filmami ako František je devkař, alebo Nestyda, dospejem k záveru, že Fisher zhotovil v oblasti obdobných filmov príkladný produkt.